(postreh – nie iba jednej – diváčky z jedného festivalového koncertu)
Majster Jakubisko mi hádam tam hore odpustí, že som si na chvíľu požičala väčšiu časť z názvu jeho skvelého filmu…
Najprv som bola (milo) zaskočená názvom druhého festivalového koncertu 2. apríla na 62. ročníku hudobnej jari v Banskej Bystrici s názvom From three – for three. Pri minimálnej znalosti rébusov aj jazykov sa dal nakoniec názov poľahky prečítať a potešiť slovenské oko, že sa aj naša hudba dá pretlmočiť do univerzálneho jazyka európskych národov. Fajn. Uvidíme, čo sa bude diať v hudobnej realite koncertu.
Och… povzdych patril v bulletine prvému autorovi. Venčekári, ktorí zo slovenskej piesne „vili venčeky hudby“ pre rôzne príležitosti – a štylizovaní budovatelia národnej hudby nie sú mojou šálkou kávy. Aj keď boli potrební. Och, och… povzdychla som si s údivom po doznení interpretácie skladby tromi mladými umelcami. Dvaja banskobystrickí Andrejovia – Baran a Krajčovič s Moravanom Jánom Šiškom zahrali posledný opus 108 Viliama Figuša-Bystrého bystro, tklivo, spevne, figliarsky aj tanečne. A nadčasovo. Miestami nedramatický rukopis skvelo skrátili, čím vznikol dramaticky prijateľný a akceptovateľný skelet pre poslucháčov aj interpretov. Časť Figušovej hudby by v ležérnejšom podaní určite potešila priestory salónu, možno aj bývalú spoločenskú sálu v Národnom dome [dnes sídlo opery]. Tentoraz vyrazila dych. Interpretácia bola taká presvedčivá a strhujúca, že ju mladí umelci v takomto naštudovaní pokojne môžu vyviezť do európskeho zahraničia. Vznikla v 20. storočí, znie romanticky, čiastočne eklekticky, ale je neodškriepiteľným dokladom skladateľovej invencie. A ak sa noty naplnia emočným precítením – čo sa stalo aj v nádhernej súhre trojice – , skladba aj interpreti zažiaria vzájomne. To sa jednoducho nedalo necítiť.
Pomedzi hudbu sme sa však museli vymotať z labyrintu textov, ktoré prednášal aj čítal herec Marek Geišberg. Išlo v podstate o dva rôzne texty: jeden netradične uvádzal autora s dielom, druhý bol čítaním z knihy Piate ročné obdobie Markovho otca Mariána. Viac scénickej diferenciácie by bolo určite pomohlo prekonať textový „chaos“.
Známy tvorivý rebel a excelentný skladateľský intelektuál Ilja Zeljenka zaiskril na koncerte ako druhý. Z jeho Sláčikového tria sa rozhodli interpreti v kontexte koncertu odohrať len dve z troch častí. Že táto – relatívne už avantgardná – hudba zaúčinkovala, svedčil potlesk úprimnosti plného hľadiska. A možno práve tento moment spôsobí, že si diváci vypočujú aj celú skladbu.
Že môže byť hudba manifestom slobody aj odhodlania v trýzni koncentračného tábora, je dostatok dôkazov. V Nemecku žijúca slovenská muzikologička Agata Schindler nazvala svoju publikáciu Maličká slzička, ale čo všetko napáchal nacizmus a jeho ničivé dôsledky v životoch stredoeurópskych hudobníkov je morom nárekov aj pri Múre nárekov. Gideon Klein bol príliš mladý, mal niečo vyše dvadsať a Trio pre husle, violu a violončelo vzniklo iba pár dní pred jeho deportáciou z Terezína do Osvienčimu. Nebyť jeho sestry, ktorá spolu s inými odvážnymi spoluväzenkyňami prežili a partitúry ukryli, nepoznali by sme talent rozvíjajúceho sa skladateľa. Najmä druhá časť s variáciami na moravskú pieseň bola nielen autorovou osobnou spoveďou, ale bola aj nedokončenou vetou na ceste života a smrti. V troch častiach Gideonovho diela sa mladí interpreti prezentovali nielen silným emočným vyjadrením, ale v celom koncerte aj mimoriadnou intelektuálnou a umelecky vyspelou dispozíciou. Inak by po trojici (skladateľov aj interpretov) ostala iba zvláštna pachuť zo spojenia nespojiteľného na slepej koľaji notového záznamu.
Pre všetkých – sediacich dole aj hore – to bola príjemná Kvetná nedeľa. Pre niekoho aj s kresťansko-judaistickým Hosana.
Za všetkých napísala kriticky spokojná diváčka MaHer
